Diskusie o „zodpovedných“ riešeniach mnohých súčasných environmentálnych problémov ma priviedli k úvahe o tom, čo vlastne možno považovať za zodpovedné. Všetci veľmi dobre vieme, že ochrana a tvorba životného prostredia si vyžaduje nielen záujem a odbornú erudíciu, ale aj značný objem peňazí. Iba v bohatých krajinách sa totiž prirodzene a spontánne môže klásť väčší dôraz na hodnoty nemateriálneho charakteru, akými sú hodnota života, či význam človeka a ocenenie jeho práce, a do kategórie všeobecne uznávaných spoločenských priorít sa zaraďujú aj otázky zodpovedného vzťahu k okolitému prostrediu. Rast materiálneho bohatstva je teda na jednej strane sprevádzaný dôsledkami na stave životného prostredia, no na druhej strane práve bohatstvo poskytuje prostriedky na elimináciu týchto dôsledkov.
Množia sa úvahy o tom, že príčinou zhoršujúceho sa stavu životného prostredia je „prílišné bohatstvo“ niektorých krajín, že západná civilizácia je už dosť bohatá a ďalej by bohatnúť nemala a jej mravným „environmentálnym“ imperatívom sa stáva apel nebohatnúť vôbec. Paradoxom vyspelých (a spravidla aj bohatých) krajín je, že práve v nich narastá počet stúpencov „schudobnenia“, ktorí s pocitom morálnej prevahy svoju „pravdu“ neraz vehementne presadzujú. Ich „pravda“ však platí iba v agregovanej forme – má sa týkať celej spoločnosti, ale zväčša sa nepredpokladá jej platnosť na osobnej úrovni jednotlivcov (obvykle ani na úrovni hlásateľov takýchto názorov). História nás však učí, že myšlienky, ktoré sú pozitívne pre ľudstvo všeobecne, no individuálne nie sú vhodné pre nikoho, bývajú zväčša podozrivé.
Je naozaj nežiaduce, aby ľudia ako jednotlivci a aj v súčte (ako spoločnosť) bohatli ? Ekonomický rast predsa jednotlivé krajiny a ich obyvateľov kultivuje. A to vo všetkých oblastiach – od podmienok bývania a stravovania cez zdravotnícku starostlivosť a priemernú dobu dožitia až po starostlivosť o krajinu či spôsoby nakladania s odpadmi. Aj detaily každodenného života od kultúry stolovania až po kultúru cestovania, nakupovania či dodržiavania pravidiel cestnej premávky sú spravidla vyššie tam, kde sú ľudia bohatší.
V dejinách civilizácie vždy platilo, že ľudstvo pôsobí na životné prostredie a využíva ho nielen ako základný prostriedok vlastnej existencie, ale aj ako prostriedok na realizáciu svojich sociálnych a kultúrnych potrieb. K otázkam ochrany a tvorby životného prostredia je preto potrebné pristupovať nielen ako k problému technickému, prírodovednému či ekonomickému, ale je potrebné pristupovať k nim aj z hľadiska ich možných spoločenských (sociálnych) a kultúrnych dôsledkov.