Aj keď v posledných dňoch popršalo a žurnalistov momentálne viac ako vyschnutá pôda zaujímajú povodne (najmä tie hroziace), jednoznačne zažívame extrémne počasie, ktoré doľahlo aj na slovenských pestovateľov a chovateľov hospodárskych zvierat.
O tom, že zmena klímy je doslova pálčivým problémom, netreba po skúsenostiach s tohtoročným letom snáď už nikoho presviedčať. A keďže produkcia potravín je závislá od počasia a od klímy, iba notorický ignorant bude popierať fakt, že zmena klímy sa naozaj týka každého z nás. Niekoľko faktov: za ostatných sto rokov sa úhrny atmosférických zrážok v letnom polroku znížili asi o 20 % na juhu Slovenska a asi o 10 % na severe Slovenska, relatívna vlhkosť vzduchu sa znížila o 2 až 6 %, najmä v jarných mesiacoch. Ak vlani farmári dopestovali z hektára osem ton tvrdej pšenice, tohto roku je to polovica. Ak v minulých rokoch najlepší pestovatelia cukrovej repy vyprodukovali z hektára skoro štrnásť ton, tohto roku neočakávajú ani sedem. Úrody kukurice a celkový prepad siláže odhadujeme na celom Slovensku nižšie až o 50 percent. Úroda je slabá, nič nerastie a farmári potrebujú denne nakŕmiť aj tisícky hospodárskych zvierat. Na farmách, ktoré máme v horských oblastiach už sťahujeme ovce z pasienkov, lebo nemajú čo spásať. Tráva, na ktorej sa dobytok zvyčajne pasie, nevyrástla, vysychá, je jej nedostatok a preto je nevyhnutnosťou nakúpiť viac sena, aby stádo malo dostatok potravy. Takéto nákupy predstavujú ročne tisíce eur navyše a prehlbujú už aj tak dosť veľké finančné straty chovateľov. Viacerí z nich preto uvažujú nielen o zrušení chovu dojníc, ale aj o redukcií chovov hovädzieho dobytka, nakoľko náš agrorezort od budúceho roka uvažuje, že nebude podporovať chovateľov mäsového dobytka. Tiež nastavenie dotačných podmienok do budúceho roku, zaťaženosť 0,25 dobytčích jednotiek na každý hektár bude dosť obťažne naplniť najmä pre podnik, ktorý je v ekológií. Stále platí, že rastlinná produkcia zabezpečuje živočíšnu výrobu. Ak nie je čím kŕmiť, znížia sa stavy hovädzieho dobytka, bude menej mlieka, za ktoré si viac priplatíme, menej maštaľného hnoja, ktorý zasa prispieva k úrodnosti pôdy. Obavy poľnohospodárov sa týkajú aj zberu jesenných plodín a obávajú sa aj toho, ako si založia novú úrodu ozimín.
Pri plánovaní poľnohospodárskej výroby sme sa u nás doteraz opierali o predpoklad „prirodzeného“ dostatku vlahy, vychádzali sme z viery, že „Pán Boh“ nám dá vody vždy dostatok a zadarmo. Dnes si však musíme uvedomiť, že situácia sa radikálne mení a nutnou podmienkou dostatku potravín na Slovensku budú funkčné a fungujúce závlahy. Ukazuje sa, že do roku 2050 sa rozhodujúca časť poľnohospodárskych aktivít bude musieť realizovať na plochách s vybudovanými závlahami a s dostatočnými zdrojmi závlahovej vody.
Zabezpečenie dostatočných zdrojov závlahovej vody však nebude celkom jednoduché. Nie je to tak dávno, čo sme v médiách mohli vidieť aktuálne zábery na vyschnuté korytá riek – a nie kdesi z Afriky, ale zo Slovenska. S ohľadom na to, že na väčšine slovenských tokov zaznamenávame v posledných rokoch znížený odtok a takýto trend má pokračovať, bude nanajvýš potrebné zdokumentovať budúce regionálne potreby závlahových vôd, vykonať rajonizáciu závlahových oblastí, navrhnúť zmeny pestovateľských postupov a – predovšetkým – budovať pre potreby závlah nádrže v poľnohospodárskej krajine.
O potrebe „zadržiavať“ vodu v krajine reční už pomaly každý. Plytké priekopy a jazierka, ktoré sa rýchle zanesú a ešte rýchlejšie vyschnú, problém nevyriešia. Berme si príklad z našich predkov, ktorí keď potrebovali vodu, tak zviedli do „nádrží“ každý prameň, každý potôčik a maximum zrážkových vôd. Pre tých, ktorí neveria, odporúčam návštevu tajchov v okolí Banskej Štiavnice.
Voda sa v krátkej budúcnosti stane kľúčovou strategickou komoditou, pretože (a vedia to aj žiaci materských škôl) základom výživy sú potraviny, ktorých základom sú plodiny, a na ich pestovanie potrebujeme dostatok vody. Začnime u nás konečne hovoriť o naozajstných vodozádržných opatreniach.