starosta7

Pamätníci celkom iste vedia, že v dobách reálneho socializmu sa v novembri neoplatilo chodiť do kina a ani si zapínať televíziu, ktorá, mimochodom, nestála za veľa ani vo zvyšných jedenástich mesiacoch roka. November bol mesiacom československo-sovietskeho priateľstva a vo veľkom sa vtedy prezentovali „dostiženija“ (úspechy) made in CCCP.

Vo filmových týždenníkoch nás pravidelne obšťastňovali informáciou, že ktorési jéerdé (JRD – jednotné roľnícke družstvo) navštívili sovietski „majstri vysokých úrod“, ktorí dokázali aj nemožné. Medzi pospolitým česko-slovenským ľudom koloval vtip o tom, ako sa stretli americký farmár a podobný sovietsky „majster“. „My sadíme zemiaky v marci a v júni ich už vykopávame“, chválil sa Američan. „To nie je nič“, oponoval mu „majster“: „my ich v pondelok zasadíme a v stredu ich už vykopávame. To viete, hlad je hlad!“

Pri súčasnom cenovom trende energií, hnojív, pohonných hmôt a vôbec všetkého asi budeme v krátkom čase aj na Slovensku potrebovať majstrov vysokých úrod, len aby to s ich receptami nepopadlo ako s tými zemiakmi v sovietskom Rusku. Keby nám pred pár mesiacmi niekto povedal, že maslo bude stáť 3 eurá, olej štyri a že u chleba pekári nevylučujú cenu viac ako 5 eur, klopkali by sme si významne na čelo. Choďte do predajne potravín a uvidíte, že dnes to už je realita a pesimisti tvrdia, že to vôbec nie je koniec rastu cien. Na okraj – pesimistom obvykle býva dobre informovaný optimista.

„Musíme sa zaoberať potravinovou bezpečnosťou celej EÚ,“ vyhlásil na nedávnom stretnutí ministrov poľnohospodárstva V4 v Pezinku slovenský minister pôdohospodárstva Samuel Vlčan.

Ako členská krajina EÚ sa povinne podieľame aj na jej poľnohospodárskej politike a vyvážame obilie, repku, kukuricu, slad – vyrobený z polovice vlastného jačmeňa. V tomto roku sme prišli aj o sebestačnosť vo výrobe cukru. Sebestačnosť v pestovaní zemiakov je na úrovni cca 50 %.   Pred Nežnou revolúciou tvorili plochy asi 55 000 hektárov, najmä na Liptove,  Spiši a v Šariši, dnes sa pestujú len na ploche okolo 6 000 hektárov. Dovážame asi 65 000 ton surových zemiakov za desiatky miliónov eur zo zahraničia, z Francúzska, Holandska, Českej republiky a Poľska. Poľnohospodárska obchodná bilancia Slovenskej republiky sa na konci tohto roku očakáva na úrovni mínus dve miliardy eur, deficit opäť narástol a krajina pokračuje v línii potravinovej závislosti od prebytkov Európskej únie.

Ak by sme aj dokázali na Slovensku viac dopestovať, chýbajú hnojivá, vlastne nechýbajú, sú veľmi drahé. Niektoré dusíkaté hnojivá v porovnaní s minulým rokom zdraželi aj o 200, 300 percent, pričom ich dostatok v pôde je základným prvkom potravinovej bezpečnosti. Na druhej strane však Európska únia vyznáva náboženstvo „zeleného údelu“ a kľúčovou požiadavkou sa stáva neustále znižovanie objemu priemyselných hnojív v pôde. No bez nich sa dostatočné množstvo potravín jednoducho vyprodukovať nedá.

Odsúvanie a spoliehanie sa na neurčité „spoločné európske“ riešenia je, zdá sa, jediným receptom, pomocou ktorého chce súčasná slovenská vláda „pomôcť“ Slovákom nielen z energetickej, ale aj z hroziacej poľnohospodárskej a potravinovej krízy.

Naozaj nám ostáva iba modliť sa a dúfať, že neskončíme ako tí ruskí „majstri-zemiakári“ z vtipu na začiatku.